Experiment myšacieho raja od Johna B. Calhouna sa na prvý pohľad zdá ako zaujímavý výlet do sveta laboratórnych hlodavcov. Ale môže byť aj varovaním pre celé ľudstvo? Čo ak sme už na podobnej trajektórii?
Myšací raj: keď sa dokonalosť zmení na peklo
John B. Calhoun, americký etológ a behaviorálny vedec, sa v 60. rokoch pustil do zdanlivo neškodného experimentu – vytvoril pre myši ideálne podmienky. Nazval to „Universe 25“. Myšiam poskytol neobmedzený prístup k jedlu, vode, ochrane pred predátormi a pravidelnému čisteniu. Nebol tu žiaden nedostatok, žiadna vojna, žiadna klimatická kríza. Skrátka raj na zemi — ak ste hlodavec.
Z počiatku všetko prebiehalo podľa očakávania. Populácia rástla, rodilo sa množstvo mláďat, no v istom bode sa krivka prudko zlomila. Počet myší prestal rásť a začal klesať, až dosiahol úplné vyhynutie celej kolónie. Dôvod? Nie choroba, nie hladomor. Ale správanie.
Myši sa prestali starať o potomstvo. Vznikli skupiny agresorov, samce prestali súťažiť o samice, niektoré samice boli hyperagresívne, iné úplne apatické. Objavila sa nová trieda jedincov, ktorých Calhoun nazval „beautiful ones“ – fyzicky bezchybní, ale sociálne pasívni. Nesnažili sa o páriace rituály, o obranu svojho teritória, o nič. Len jedli, spali, čistili si kožúšok. A svet sa okolo nich rozpadol.
Aké paralely môžeme vidieť s modernou spoločnosťou?
Ak ti to celé pripadá akosi povedomé, nie si sám. Calhounov experiment je často interpretovaný ako metafora pre civilizačný úpadok v dôsledku nadbytku a straty cieľa. Keď sú všetky základné potreby uspokojené, čo ďalej? Zábava? Sebarealizácia? TikTok?
V modernej spoločnosti máme v mnohých regiónoch planéty prístup k potravinám, pitnej vode, bezpečiu, medicíne a technológiám, ktoré z nás robia doslova bohov v porovnaní s našimi predkami. No zároveň rastie úzkosť, depresia, osamelosť a počet ľudí, ktorí sa rozhodnú nemať deti. Pripomína to správanie „beautiful ones“?
Niektorí sociológovia tvrdia, že spoločnosti, ktoré stratia zmysel – či už náboženský, ideologický, alebo iný – prestávajú byť schopné udržať si stabilitu. Začnú sa drobiť do individuálnych bublín, kde každý rieši len svoj komfort a vlastnú bublinu šťastia. Solidarita sa vytráca. Komunita mizne. Odpoveďou je len ďalší algoritmicky zvolený videoobsah a balík donášky.
Môžeme si z experimentu zobrať ponaučenie?
Áno, ale s istou dávkou opatrnosti. Calhounov experiment nebol dokonalým modelom spoločnosti. Myši nie sú ľudia. Nemajú kultúru, filozofiu, umenie, humor ani vedomie transcendentna. Ale niektoré mechanizmy – ako sú reakcie na preľudnenie, strata úloh v spoločnosti alebo úpadok reprodukčného správania – môžu byť porovnateľné.
Psychológovia a demografi dnes hovoria o fenoméne reprodukčného kolapsu v bohatých krajinách. Ľudia jednoducho nechcú mať deti, pretože ich považujú za prekážku v osobnom naplnení. Nejde o biologickú neschopnosť, ale o mentálne nastavenie spoločnosti. A to je možno najdesivejší odkaz experimentu – že civilizácia sa nemusí zrútiť kvôli katastrofe, ale kvôli apatickému nezáujmu pokračovať.
Calhoun to nazýval behaviorálnym kolapsom. A hoci sám veril, že ľudstvo má schopnosť prekročiť tieto limity vďaka svojej racionalite a schopnosti vytvárať nové významy, dodával, že musíme byť pripravení aktívne riešiť výzvy nadbytku – nielen tie spojené s nedostatkom.
Je úpadok nevyhnutný, alebo máme ešte šancu?
Ak existuje niečo, čo nás odlišuje od myší, tak je to schopnosť uvedomiť si vlastné správanie a meniť ho. Calhoun veril, že budúce spoločnosti budú musieť nájsť nové „miesta“, kde sa človek bude môcť sebarealizovať. Nie vo forme teritória či fyzického priestoru, ale v zmysleplnej činnosti. Otázka teda neznie, či máme dosť jedla, technológií alebo pohodlia. Otázka znie: máme ešte dôvod prečo sa snažiť?
V tomto kontexte môže byť Calhounov experiment mementom, ktoré nás upozorňuje, že prežitie závisí nielen od uspokojenia základných potrieb, ale aj od udržania kultúrnej vitality, zmyslu a spoločenskej súdržnosti. Ak prestaneme veriť v niečo väčšie než my sami, hoci len v budúcnosť vlastných detí, môže nás postihnúť rovnaký behaviorálny kolaps – tentokrát nie v laboratóriu, ale v realite.
Záver? Myši nás možno učia viac, než sme ochotní priznať. A možno, keď sa nabudúce pristihneme, že len tak ležíme a scrollujeme, mali by sme si položiť otázku – som ešte človek, alebo už beautiful one?
